Boris Grisenko: Božia radosť sa obnovuje!

Опубликовано в Slovo rabína

borisgrisenko
Ešte prv než príde na zem vyvrcholenie posledných časov, Božia obnova, občerstvenie a potešenie sa majú zjaviť v každom veriacom, v každom Jeho dieťati. Budeme prebudení, obnovení, oslobodení a budeme šíriť túto milostivú obnovu. Obzvlášť sa to týka všetkých, ktorí majú zjavenie o službe židovskému národu.

Je to kvôli tomu, že jednou z hlavných podmienok tejto obnovy a občerstvenia  - v súlade s Novou Zmluvou – je  pokánie Židov (doslova ako Židov) a ich obrátenie sa k ich Židovskému Mesiášovi – to jest,  zjavenie, roztvorenie  v nich novozmluvného židovstva (Skutky 3:19-21). Na židovských mesiánskych retritoch sa to deje zjavným spôsobom. Nie preto, žeby sme boli lepší alebo duchovnejší než niekto iný. Ale preto, lebo retrit je to duchovné miesto, kde sa postupne zjavuje Božia dobrá, ľúba a dokonalá vôľa v naplnení týchto veľkých proroctiev o Izraeli posledných časov. A čím viac bude takých miest na zemi – tým viac sa vyleje sila vzkriesenia na celé ľudstvo a príde Pán.

AKO SA STRATILA BOŽIA RADOSŤ

V Božej cirkvi sa udiala ohromujúca vec po tom, čo sa úspešne začala odtrhovať od židovských koreňov a začala ich odrezávať. Nakoniec sa dokonca aj tie židovské vetvi, ktoré ešte ostali, preladili na pohanskú nôtu. Historická cirkev sa principiálne začala hanbiť za to, že je naštepená do židovského olivovníka. V istej etape to priviedlo k tomu, že cirkev bola na pokraji úplného odpadlíctva.

Príznačný je príklad herézy Markióna. Tento bohatý a vzdelaný pohan po svojom obrátení odovzdal všetko svoje bohatstvo Rímskej cirkvi. Keďže bol intelektuál a filozoficky vzdelaný, rýchlo sa stal vplyvnou postavou nielen v Rímskej cirkvi, ale aj v mnohých iných. V tom čase sa cirkev snažila dokázať okolitému pohanskému svetu, že ona predstavuje absolútne nové náboženstvo, ktoré nemá nič spoločné so Židmi. A tak logicky uvažujúci helénista Markión doviedol túto zlú myšlienku do logického zavŕšenia.

Prišiel k záveru, že Boh Tanachu (Starého Zákona) to nie je Boh Novej Zmluvy, vôbec nie je Hlavný Boh, ale zlý Demiurg, ktorého Hlavný Boh akoby splnomocňoval stvoriť dobrý svet ale  on to všetko prevrátil a stvoril zlý svet. A nakoľko bol svet zlý, tento Demiurg v ňom vybral zlý národ – Židov. A preto, podľa mienky Markióna, Starý Zákon dáva predstavu o nedobrom Bohu a nesprávnom národe. A „naozajstný Boh“ (Novej Zmluvy) je skutočne dobrý, veľmi miluje pohanov a veľmi sa mu nepáči Izrael. Potom Markión zašiel ešte ďalej: začal pochybovať o tom, že celý Nový Zákon je od „dobrého Boha“. Začal mať podozrenie, že časť Novej Zmluvy je tiež voľajako príliš židovská, čo znamená, že je spätá so zlým Bohom. A tak ponechal z Novej Zmluvy iba vybrané knihy, ktoré mu vyhovovali a všetko ostatné odstránil. Predstavte si, do akých extrémov môže dôjsť odvrhnutie židovstva a Izraela!
A až vtedy, keď vytvoril prepracované gnostické učenie, ktoré malo vplyv a šírilo sa medzi kresťanmi z pohanov a kánon Markióna (súbor tých kníh Nového Zákona, ktoré on považoval za inšpirované) sa začal šíriť po celej Rímskej ríši; - až vtedy sa vedúci cirkvi spamätali. Pochopili, že vec zašla tak ďaleko, že ešte trochu a kresťanstvo stratí akýkoľvek základ. A vtedy sa zišli, preskúmali túto herézu a odsúdili ju. Markiónovi navrhli, aby činil pokánie, no on odmietol, po čom bol vylúčený z cirkvi a vyhnaný. Stojí za zmienku, že cirkev zhromaždila všetko to ohromné bohatstvo, ktoré venoval Markión a vrátila mu ho. Vodcovia cirkvi pochopili toto nebezpečenstvo a úplná Biblia bola z  milosti Božej zachovaná.

Je zaujímavé, že existuje celý rad židovských kníh, ktoré napísali Židia neveriaci v Ješuu, ktoré boli zavrhnuté rabínmi a zachované Cirkvou. Medzi nimi sú apokryfné knihy Tanachu (Kniha múdrostí Šalamúna, kniha Sírachovec, knihy Makabejcov, kniha Judit, kniha Tobiáš), všetky práce Jozefa Flavia, Filóna Alexandrijského a iné.

Tieto extrémy spojené s Markiónom pomohli pochopiť, nakoľko dôležitý je židovský základ, židovské biblické dedičstvo a ďalšie dedičstvo Izraela.

Avšak v mnohých iných ohľadoch odtrhnutie židovstva pokračovalo. A potom ako sa stalo realitou, v Cirkvi sa začali strácať dary Ducha Svätého,  za niekoľko storočí prakticky vymizli a zostali len ako výnimočné prejavy u niektorých absolútne výnimočných mníchov. Došlo až k tomu, že tieto dary sú vo všeobecnosti už nie darmi od Boha, pretože si ich bolo treba zaslúžiť, zarobiť (často mučivými výkonmi viery a skúškami). Avšak predstava, že Boh dáva svoje dary iba ľuďom so špeciálnymi zásluhami, ktorí dospeli do vysokých stupňov posvätenia, mučili svoje telá roky a takým spôsobom si zaslúžili dar – takáto predstava absolútne nezodpovedá Novej Zmluve. Spomeňme napríklad novozmluvný zbor Korinťanov, ktorý bol najviac telesný a napriek tomu tejto obci boli dané Božie dary v nadbytku doslova ako darčeky (1 Korinťanom 1:4-7).

A tak, v historickej cirkvi sa dary Ducha Svätého strácali, sila Svätého Ducha sa neprejavovala, služby ako dary v Tele Mesiáša (služba Apoštolov, prorokov) takmer vymizli, Slovo Božie sa začalo chápať jednostranne a pokrivene. Mnoho ďalších vecí sa stratilo.

Túto prázdnotu bolo potrebné niečím nahradiť a tak  namiesto slobody Svätého Ducha začali vytvárať cirkevný zákon. Je paradoxné, že mnoho bolo vzatého zo starozmluvného rituálneho zákona a v mnohom sa podobali rabínskej Halache (zbierka zákonov a ustanovení).

A jednou z ohromných strát, ktoré sa udiali v cirkvi bola strata radosti. Pretože keď Duch Svätý nemá slobodu a práva, ktoré Mu dal Pán v Tele Mesiáša, v novozmluvnej Božej rodine, keď je Duch Svätý zviazaný a uhasený – odkiaľ sa má vziať Božia radosť?!

Takže toto bolo späté so stratou počiatočnej radostnej plnohodnotnej predstavy o Božej láske. Táto láska sa v predstavách mnohých kresťanov už od počiatku 3. storočia začala „scvrkávať“, stenšovať , blednúť a akoby sa strácať . Boh Otec začal byť predstavovaný takmer výlučne ako hrozný Sudca (čo možno vidieť na mnohých ikonách v pravoslávnej cirkvi). A vyobrazenia Ješuu boli veľmi vážne, smutné a neniesli v sebe život.

Je prirodzené, že kvôli tomu sa ľudia báli priamo obracať nielen k Otcovi, ale aj k Ješuovi Mesiášovi. Vlastne o akej slobodnej radosti môže byť reč, keď Boží pohľad stále hrozí trestom? Vznikla potreba mať prostredníkov medzi ľuďmi a tým, ktorý je jediným prostredníkom medzi ľuďmi a Bohom – Ješuom. Najprv to bola panna Mária, neskôr sa zjavili aj mnohí iní svätí „prostredníci“.

ŽIDOVSKÉ PREBUDENIE + PREBUDENIE V CIRKVI = BOŽIA OBNOVA

Z milosti Božej žijeme v časoch obnovy toho, čo Boh hovoril skrze ústa svojich svätých prorokov a čo je napísané v Biblii. Žijeme v čase obnovy pravého významu Písma. Božia radosť, ktorá je zasľúbená Božiemu ľudu – Izraelu a potom Božiemu národu zo všetkých národov – ona sa skutočne obnovuje v Tele Mesiáša, v rôznych duchovných rodinách. A všetci, ktorý sa otvárajú pre túto obnovu začínajú stavať Božie Slovo vyššie než všetky ostatné, dokonca aj dobré, náboženské pravidlá a ponímania. A ocitajú sa ... pred Tvárou dobrého, milostivého, milujúceho a radostného Boha! Pán zasľúbil, že sa to bude diať.

Mám na mysli udalosti, ktoré sú opísané v Tanachu, tie veľké obnovy v Izraeli, ktoré sú predobrazom obnovy posledných časov a ktoré sa teraz iba začínajú naplňovať. A pre nás – novozmluvných veriacich – je nevyhnutné, aby sme sa obracali k biblickým vzorom, v ktorých radosť mala dôležité a dokonca kľúčové miesto.

Napríklad kniha Ezdráš hovorí o čase, keď sa ostatok židovského národa vrátil z Babylonského zajatia. Oni vybudovali oltár, priniesli prvé obete a založili základ chrámu. V Ezdrášovi 3:10-11 sa hovorí: „že jeho milosť trvá nad Izraelom na veky“. To znamená, že ak je Boh dobrý, ale nie k Izraelu, tak nie je dobrý k nikomu. Ak je Boh milostivý, avšak nie k Izraelu, tak nie je milostivý k nikomu. Jeho milosť k Izraelu je večná!

A ďalej: „Ale mnohí z kňazov a Levitov a z hláv otcov, starci, ktorí videli tamten prvý dom, keď zakladali tento dom pred ich očami, plakali veľkým hlasom, kým zase mnohí v radostnom pokrikovaní pozdvihovali svoj hlas, takže ľud nemohol rozoznať hlasu radostného kriku od hlasu plačúceho ľudu, lebo ľud kričal veľkým krikom, takže bolo počuť hlas naďaleko.“ (Ezdráš 3:12-13). Jeden a ten istý Boží Duch môže rôznym spôsobom pôsobiť na tom istom mieste na rôznych ľudí. A oni budú mať rôzne odpovede na jedno a to isté Božie navštívenie: aj plač, aj kriky radosti.

Je zaujímavé, že veriaci obyčajne nie sú v rozpakoch, keď ľudia na bohoslužbe začínajú plakať. Avšak keď sa smejú – to je už pre nich veľmi podozrivé a pochybné: azda Duch Svätý môže vyvolať takúto reakciu?

Ďalšou etapou obnovy Izraela po zborení Prvého chrámu, po Babylonskom zajatí, bolo keď Nehemiáš prišiel obnovovať steny Jeruzalema. Tam sa diali neuveriteľné veci: „A obetovali toho dňa veľké bitné obeti a radovali sa, lebo ich Bôh obdaril veľkou radosťou, ba i ženy i deti sa radovaly, takže bolo počuť radosť Jeruzalema naďaleko.“ (Nehemiáš 12:43). Veselosť je vonkajšie, búrlivé, zjavné vyjadrenie vnútornej radosti. Keď im Boh raz dal veľkú radosť, oni ju museli nevyhnutne vyliať, vyjadriť ju vo veselosti. Pretože vnútorná radosť sa prejavuje vo vonkajšej, zjavnej, búrlivej veselosti.

Toto bola výnimočná situácia oslavy z dôvodu obnovy chrámu v Jeruzaleme. A preto sa na nej zúčastnili nielen muži, ale aj deti a ženy (ktoré nemali oficiálne práva v starobylom Izraeli). A všetci sa veselili a kričali od radosti! A tí, ktorí nemali osobitné práva, dostali právo takého istého prejavu radosti, ako aj tí, čo mali plné práva. Táto radosť a veselosť pozdvihla všetkých na jednu úroveň pred Bohom. Práve radosť z obnovy a búrlivá veselosť, v ktorej sa táto radosť vyjadrovala zjednotila celý národ: „takže bolo počuť radosť Jeruzalema naďaleko“.

Boh chce v dnešnej dobe obnovovať práve takúto radosť a veselosť v Tele Mesiáša, v obnovenom Izraeli, v obnovenej Božej rodine zo všetkých národov, v ktorej budú židovské korene koreňmi pre všetkých. Práve toto Boh uskutočňuje! My sme aktívni účastníci obnovy Božej radosti. A ako vtedy radosť a veselosť boli znamením toho, že Boh obnovuje Svoj národ, tak aj teraz. Ibaže teraz sa to týka nielen Izraela, ale aj o množstva veriacich zo všetkých národov.

Zaujímavý je prejav radosti v polovici 18. storočia medzi Židmi Ukrajiny a Poľska, ktorých neskôr nazvali „chasidmi“. Títo Židia boli v zovretí útlaku antisemitov a elity židovskej náboženskej obce. Tento rabínsky systém, ktorý ich tlačil zákonníctvom, strachom a neprestajným smútkom, pozbavil Židov toho, čo im Boh chcel dať – radosti. Preto Židia začali hľadať Boha priamo.

Izrael Bešt, otec chasidizmu, sa utiahol do Karpatských hôr (pri hore Vižnica) a veľa času sa modlil a snažil sa nájsť cestu k Bohu. A tam dostal zjavenie o radosti. Boh, ktorý sa nedoklopal do kresťanstva, sa do istej miery doklopal do Izraela Bešta a jeho nasledovníkov. A medzi chasidmi sa začalo to, čo vôbec nešlo do hlavy väčšine veriacim: hlasno spievali pred Bohom, a keď im dochádzali slová, začali spievať niguny (jednoduché slabiky typu : ej, laj, laj, oj,; naj, naj, naj...). Neboli pokrstení v Svätom Duchu, nemali nové jazyky, ale chápali, že naučenými slovami nemôžu vyjadriť svoje pocity.

A navyše začali tancovať! Netancovali len obyčajne, ale skákali počas bohoslužby a niektorí sa dokonca postavili na hlavu. Preto ich v polovici 18. storočia medzi ortodoxnými židmi volali „prekoprcnutí“. Na dôvažok-  chasidi sa ešte aj smiali!

To, čo sa  deje v dnešnej dobe, je zjednotenie židovského prebudenia s prebudením v Cirkvi. Jedno posilňuje druhé a pozdvihuje na vyššiu úroveň. V 91. Žalme sa hovorí, že jeden bude hnať tisíc a dvaja – desať tisíc. To sa vzťahuje k prebudeniu, ktoré obnovuje židovstvo v Cirkvi a obnovuje Ješuu a Ducha Svätého v židovskom národe. Toto spojenie vedie k tomu, že sila Svätého Ducha, ktorá sa u veriacich uvoľňuje, sa nielen  zdvojnásobuje, ale progresívne rastie. A toto je len začiatok!

Keď sa deje niečo také, tak tí nečistí duchovia, ktorí deformovali obraz nášho Otca, nášho drahého milujúceho Ocka, sami odchádzajú, pretože v tom nemôžu ostať. Tí nečistí duchovia, ktorí nás presvedčovali,  že Boh nás nemiluje, sa desia. A Duch Svätý pomáha človeku uvidieť, že v jeho živote a duši sa na obraz Ješuu musí premeniť to, čo ešte ostáva v svetských alebo náboženských formách. A to je skvelé, je to cesta obnovy, osvieženia a svätého nebeského potešenia na zemi!

Для комментирования зарегистрируйтесь через соцсети:

Добавить комментарий


Защитный код
Обновить



© kemokiev.org –  сайт Киевской еврейской мессианской общины 2000-2017
При использовании материалов сайта гиперссылка на kemokiev.org обязательна
Мнение редакции может не совпадать с мнением авторов