CHANUKA - Čo hlavne oslavujú Hebreji?

Опубликовано в Sviatky

 hanukah

Sme na prahu sviatku Chanuka - sviatku s veľmi neobyčajnou históriou, symbolikou a tradíciou.  Sviatok, ktorý predstavuje  veľmi dôležité historické a duchovné úlohy pre každého Hebreja. Pripomeňme si,  čím sa vlastne Chanuka začala?

V tomto roku od večera 24.decembra 2016 hebrejský národ začína sláviť sviatok Chanuka.

Medzi sviatkami, ktoré ustanovil Hospodin pre Izraelský ľud, niet podobného. Hebreji celého sveta oslavujú sviatok v tieto dni - dokopy osem dní /podľa hebr. kalendára - od 25. dňa mesiaca Kislev do 2. dňa mesiaca Tevet/ už od roku 164 pred n.l.. Pomenovanie sviatku "Chanuka" má základ zo slova "lachinot", ktoré sa prekladá z ivritu, ako "osvietiť", alebo "obnoviť". Druhý názov sviatku Chanuka - "Sviatok svetiel".

Čo sa prihodilo v tom čase? Aké zázraky urobil Pán, náš Boh, Kráľ Vesmíru "otcom našim v tie dni, v ten čas roka"?

Od roku 198  pred n. l. zem Izraela  prešla pod vládu pohanskej Sýrie, v ktorej vládla dynastia Seleukovcov. V tom čase kultúra pohanského sveta už nebola gréckou kultúrou klasického obdobia, ale na jej základe sa vytvorila "všesvetova univerzálna kultúra", prenikajúca do všetkých krajín, ktoré si podmanil Alexander Macedónsky. V tejto kultúre sa premiešali obyčaje a tradície mnohých pohanských národov. Grécky pohľad na svet s jeho kultom  "občana Vesmíru" sa masovo rozširoval. Hoci Macedónia a Rím, Sýria a Egypt niekedy jeden s druhým bojovali, to, čo ich vždy zjednocovalo, bolo pohanstvo. Pre všetky národy tohto sveta to bola základná a prijateľná kultúra, iba nie pre Hebrejov. V tom čase boli neveľké skupiny "mitjavnim" - Hebreji napodobňujúci sa helenistom. Chceli, aby Hebreji boli takí, "ako všetky ostatné národy".

Zvody helenistickej kultúry postupne odtrhávali Hebrejov od náboženstva otcov. Gymnastika, športové hry, pohanské sviatky a predstavenia na počesť gréckych bohov, priťahovali vo viere oslabených Hebrejov. Tóre verní Hebreji so sebaobetovaním, obhajovali vieru otcov, jednako boli takí, ktorí sa viac a viac prikláňali k pohanstvu. V apokryfe 1. Makabejov je napísané : „Jeho svätyňa je pustá ako pustatina, jeho sviatky sa popremieňali na žiaľ, jeho soboty sa stali na potupu, jeho česť sa premenila na opovrhnutie.“  V úseku 1:41  sa tento čas opisuje: "Antiochus napísal celému svojmu kráľovstvu, aby boli všetci jedným národom a aby každý zanechal svoj zákon. A všetky národy súhlasili so slovom kráľa. A mnohí z Izraela prijali modloslužobníctvo a priniesli obety modlám a poškvrnili sobotu".

V roku 167 pred našim letopočtom sýrsky vládca Antiochus IV. Epifanes vydáva rozkaz o tom, že každý Hebrej, ktorý uchováva a učí sa Tóru, bude potrestaný. Pod hrozbou smrti bolo zakázané študovať hebrejský jazyk, svätiť šabat a sláviť  židovské sviatky. Zákaz bol uložený na všetky hebrejské tradície, včítane obriezky chlapcov. Boh Izraela sa musel považovať za miestne stelesnenie boha Dia, hlavné božstvo Grékov. Jeruzalemsky chrám bol poškvrnený. Na obetný oltár bolo ako obeť prinesené - prasa. Vo Svätyni svätých bola postavená socha Dia.

Do toho času Hebreji všetko trpeli. Pokúšali sa, čo možno najpríhodnejšie prežívať v týchto podmienkach,  avšak za otrokov helenistického systému sa nepovažovali.  A keď tlaky zosilneli, otroctvo sa stalo neznesiteľným. A v tom istom roku - 167 pred n.l. v meste Modiin, neďaleko Jeruzalema,povstal proti existujúcemu stavu, kňaz z rodu Hasmonejovcov - Matatiáš. Spolu s ním povstalo aj jeho 5 synov.

Povstanie sa rovnalo samovražde. Sám Matatiáš bol kňazom a žiaden z kňazov nevedel bojovať. Jednako neveľký oddiel Hebrejov sa postavil profesionálnemu vojsku. Boh pre Svoj ľud dopustil takúto skúšku, aby  sa rozhodli, aby spravili výber. A toto rozhodnutie sa stalo začiatkom zázrakov v ich živote. Prvou obeťou povstania sa stal Hebrej - odpadlík, ktorý vyšiel k pohanskému oltáru postavenému na námestí mesta, aby priniesol obetu Diovi.  Vtedy,- s pokrikom "Mi lecha Šem-elaj („Kto je Hospodinov, nech sa pridá  ku mne“,  Exodus 32:26) -  sa Matatiáš so synmi vrhli na sýrskych vojakov.

Maličký oddiel hebrejských povstalcov utiekol do Judských hôr. Nehľadiac na nebezpečenstvo, jeho počet sa postupne zväčšoval. Na začiatku mala vojna partizánsky charakter, neskôr sa zmenila na oslobodenecké hnutie. Keď pre pokročilý vek Matatiáš zomrel, na čelo povstania sa postavil jeho tretí syn Juda Makabej. "MAKABI" - kladivo (z hebrejčiny) takúto prezývku mal Júda. Ale "Makabi" to je tiež skratka bojového pokriku povstalcov " MI KAMOCHA BA ELIM HA ŠEM" (Kto je Tebe podobný medzi silnými, ó, Hospodine?! - Exodus 15:11)

Počas troch rokov krutých bojov povstalci porazili vojska Antiocha, oslobodili Jeruzalem a zmocnili sa Chrámu. Toto sa stalo roku 164 pred n. l., 25. dňa mesiaca Kislev. Tento dátum nie je náhodný. V zhode s "podaním", 25. Kisleva sa odohralo posvätenie prenosnej Svätyne (Miškan)  v púšti. V ten istý deň aj mesiac bol posvätený, obnovený Druhý Chrám. A poškvrnenie Chrámu Sýrčanmi bolo tiež 25. Kisleva r.167 pred n. l.

V týchto bojoch sýrske sily značne prevyšovali sily Hebrejov, ako v množstve, tak aj v kvalite. Vojská protivníka boli profesionálne vycvičené, pričom  oddiely Júdu pozostávali  zo zle vyzbrojených pastierov, roľníkov a remeselníkov. V rozhodujúcej bitke za Jeruzalem nastúpilo šesť tisíc Hebrejov proti štyridsaťtisícovej  sýrskej pechote, proti sedem tisíc jazdcom, 38 bojovým slonom a množstvu pomocných útvarov. Ale Hebreji sa postili a modlili:  "Bože! My sme bezmocní, ak nám Ty nenavrátiš Chrám, obety a kňazstvo. Umierame bez pravej služby Tebe!"

Podstata vojny s Antiochom spočívala v boji za právo zostať hebrejským národom, za odhodlanosť očistiť Chrám a znova ho posvätiť Bohu. Prečo Hebreji tak odhodlane bojovali za navrátenie Chrámu? Pretože v zhode s biblickými ustanoveniami, Chrám bol centrom  hebrejskej viery. Chrám bol tým miestom, kde bolo možné prinášať Bohu obete na odpustenie hriechov.

A hľa, Jeruzalem je oslobodený a oddiely Júdu Makabejského vošli do Chrámu. Tam odhalili " ohavnosť spustošenia". Chrám a obetný oltár boli poškvrnené. Hebreji rozobrali poškvrnený obetný oltár a zložili nový, očistili a vysvätili Chrám. Talmudská tradícia hovorí, že olej do menory (7 ramenný svietnik), uschovávaný vo zvláštnom priestore Chrámu, bol tiež poškvrnený. Nádoby s olejom boli otvorené a pečate boli zlomené, preto sa olej považoval za nečistý a nepoužiteľný  do menory - chrámového sedemramenného svietnika.

Prečo bol taký dôležitý hotový olej pre menoru? Bola to nevyhnutná podmienka, aby mohla byť  obnovená  bohoslužba v Chráme. Menora musela vo Svätyni horieť neprestajne (Exodus 27:20-21/).  Bolo teda potrebné zažať menoru. V celom Chráme však neostala ani jedna nádoba s rituálne čistým olejom. Po dlhom hľadaní bol nájdený jediný, nepoškvrnený džbánok oleja, zapečatený pečaťou veľkňaza. Bolo to však množstvo postačujúce len na jeden deň horenia oleja v menore. Na vyhotovenie nového oleja bolo potrebných osem dní. Ale ich túžba po Bohu, túžba po Božej milosti, po Božej radosti zvíťazila nad všetky pochybnosti. Tým viac, že oni túžili po takej službe, akú im ON prikázal. Hebreji zapálili menoru, majúc len jednodňovú zásobu oleja.Ale..... olej v menore horel osem dní, pokiaľ  nebol pripravený nový, posvätený olej. Služba v Chráme pokračovala v obvyklom poriadku - neustále sa prilieval olej do menory, konali sa Tórou predpísané služby a prinášali obety.

Na pamiatku očistenia Chrámu a posvätenia obetného oltára bol ustanovený sviatok Obnovenia ( Ev.Jána 10:22), ako stály 8-dňový sviatok, ktorý dostal v hebrejskej tradícii pomenovanie Chanuka. V apokryfe 1. kniha Makabejcov 4:52-58 je  o ustanovení tohto sviatku napísané nasledovné:

52. Dvadsiateho piateho dňa deviateho mesiaca, čo je mesiac Kislev,148 roku včas ráno vstali
53. a priniesli obetu podľa zákona na novopostavenom oltári na zápalé obety.
54. Práve v ten istý čas, toho istého dňa, keď ho pohania znesvätili, bol znovu vysvätený so spevmi, za zvuku citár, hárf a cimbalov.
55. Všetok ľud padol na tvár, klaňali sa a zvelebovali  (Boha) na nebi, ktorý im doprial toto šťastie!
56. Osem dní slávili posvätenie oltára. S rozradostnenou mysľou prinášali celostné žertvy aj obety vďaky a chvály.
57. Zlatými vencami a štítkami vyzdobili priečelie chrámu, obnovili brány a komôrky a porobili k ním dvere.
58. V ľude zavládla mimoriadne veľká radosť, pretože bola odstránená potupa, (spôsobená) pohanmi.

V 52. verši spomínaný 148. rok zodpovedá roku 164 pred n. l. a odpočítava sa od 312 roku pred n. l. prijatého v helenistickom svete, ako začiatok letopočtu.

Tradície

Tradíciu oslavovať Chanuku 8 dní, vysvetľuje 2. kniha Makabejských spájajúc obnovenie Chrámu Makabejcami  a prinášaním obety v ňom, s obnovením príslušnosti hebrejského ľudu svojmu Stvoriteľovi a Božej prítomnosti uprostred Svojho ľudu a poukazujúc na paralelu oslavy sviatku Sukkot a stavby Chrámu Šalamúna a jeho vysvätením

2. Mak. 10:6 - S radosťou konali osem dní oslavy ako (robievali)  na slávnosť Stánkov, rozpomínajúc sa na nedávnu slávnosť Stánkov, keď sa museli zdržovať na spôsob divých zverov po horách a v jaskyniach.
2.Mak. 2:12 - Podobne aj Šalamún slávil osem dní....

V tie dni, namiesto zvyčajného sedemramenného svietnika zapaľujú v rodinách sviatočnú menoru, pozostávajúcu z deviatich ramien. Každý z ôsmich dní zapaľujú o jednu sviecu viac, na znak zosilnenia zázraku, ktorý sa stal v oných dňoch. Prednáša sa toto požehnanie: Baruch Ata Adonaj Elohejnu Melech Ha olam Še asa Nisim La avotejnu Ba yomim Ha heim Bi zman Ha ze, Asher Kidšanu Be micvotav Veci vanu Lehadlik Ner šel Chanuka. Požehnaný buď, Hospodine, Bože náš, Kráľ vesmíru, ktorý si konal divy za otcov našich v oné dni v tamtom  období ,  Ktorý si nás posvätil prikázaniami svojimi a prikázal nám zažíhať tieto svetlá Chanuky.

8 dni sviatku:  0 - nezapálená svieca
1. xxxxx00000001
2. xxxxx00000012
3. xxxxx00000123
4. xxxxx00001234
5. xxxxx00012345
6. xxxxx00123456
7. xxxxx01234567
8. xxxxx12345678

Osem sviec sviatočnej menory sa zapaľuje od oddelenej  deviatej sviece, ktorá sa nazýva "šames" - sluha (z hebrejčiny). Hlavne táto svieca poukazuje na Ješuu - naše skutočné svetlo, ktoré prichádza aby osvietilo náš život. Tak, ako svieca sluha, Ješua prišiel, aby nám slúžil – "Lebo veď ani Syn človeka neprišiel na to, aby mu slúžili, ale aby slúžil..." (Ev.Marka 10:45). ON nám dal svetlo - "V ňom bol život a ten život bol svetlom ľudí, a to svetlo svieti vo tme a tma ho nezadržala." (Ev.Jána 1:4-5), - aby sme sa my sami mohli stať svetlom pre druhých.

Zachovala  sa obyčaj vystaviť v tento sviatok chanukiju (sviatočná menora) v okne, aby ju okoloidúci  mohli vidieť. Tak sa splní pokyn o "zverejnení zázraku". Skôr stála menora iba v svätom Chráme a jej svetlo mohli vidieť len kňazi. Chanukija sa stavia pri dverách domu zvonka, alebo na okne, aby jej svetlo bolo viditeľné všetkým. (Ev.Matúša 5:14-16) Tak je teraz v každom dome sviatočné svetlo, a človek zapálený ohňom Ješuu, sa stáva Chrámom Ducha Svätého.

V chrámovej menore vždy horelo rovnaké množstvo knôtov /7/. Na chanukiju sa každý deň pridáva jedna svieca. Ortodoxný judaizmus sa nerozširoval za hranice národa Izraela.Avšak Kráľovstvo Božie rastie a rozprestiera sa po celom svete.

Na Chanuku sa deti hrajú svoju obľúbenú hru - točia "sovivon", "dreidel" - štvorstranného vĺčka. Na každej strane sú nakreslené hebrejské písmená: nun, gimel, hej, šin - počiatočné písmená  zo skratky výroku:"Nes Gadol Haja Šam" – ( Veľký zázrak sa tam stal). Hlavne takým spôsobom sa hebrejské deti tajne učili svoj jazyk a Tóru.

V tieto sviatočné dni Hebreji pripravujú jedlá, ako: "latkes" - zemiakové placky, pečené na olivovom oleji. Zázrak Chanuky sa týka oleja,  a tak všetky  jedlá sa pripravujú na rastlinnom oleji. V Izraeli sú najobľúbenejším  jedlom  Chanuky  „sufganijot „ - šišky s džemom.

Для комментирования зарегистрируйтесь через соцсети:

Добавить комментарий


Защитный код
Обновить



© kemokiev.org –  сайт Киевской еврейской мессианской общины 2000-2017
При использовании материалов сайта гиперссылка на kemokiev.org обязательна
Мнение редакции может не совпадать с мнением авторов