Jom Kipur. Deň vykúpenia. Sviatok milosti

Опубликовано в Sviatky

yki

„Jom Kipur“, známy ako „Deň vykúpenia“, sa slávi desiateho dňa mesiaca Tišrej a završuje desať dní pokánia. Názov „Jom Kipur“ vznikol v stredovekej rabínskej literatúre. V Tóre sa tento sviatok nazýva Jom-cha-Kippurim – deň pokrytia, alebo ukrytia hriechov. Slovo „kipur“ pochádza z dvoch hebrejských slov: „kofer“ – „peňažné vykúpenie, „kaporet“ – „pokrytie“ alebo „ukrytie“.

„A Hospodin hovoril Mojžišovi a riekol: Len desiateho dňa toho siedmeho mesiaca - bude to deň Kippúrim - budete mať sväté shromaždenie a budete ponižovať svoje duše a budete obetovať ohňovú obeť Hospodinovi. A nebudete robiť nijakej práce toho istého dňa, lebo je to deň pokrytia hriechov pokryť na vás hriech pred Hospodinom, vaším Bohom.“ (3M 23:26 – 28).

Tento deň je úplne „od večera do večera“ posvätený pokániu, modlitbám a čítaniu Písma. Počas tohto sviatku sa predpisuje pokorenie sa, zdržanie sa od akýchkoľvek prác, okrem bohoslužby a úplný celodenný pôst – ako znak pokánia pred najvyšším Sudcom. Židia veria, že počas Jom-Kipur budú ich hriechy určite odpustené. Ale nikto nepočíta s odpustením, ktoré by bolo darované vďaka jeho spravodlivosti alebo zásluhám, každý očakáva prejav milosti Najvyššieho „Lebo nech by to bola ktorákoľvek duša, ktorá by sa neponižovala toho dňa, bude vyťatá zo svojho ľudu, a každú dušu, ktorá by toho dňa robila nejakú prácu, jakúkoľvek, zatratím tú dušu a vytnem zprostred jej ľudu. Nebudete robiť nijakej práce, čo bude večným ustanovením po vašich pokoleniach vo všetkých vašich bydliskách. Sobotou odpočinutia vám to bude, a budete ponižovať svoje duše deviateho dňa toho mesiaca večer, od večera do večera budete svätiť svoju sobotu.“ (3M 23:29-32). Preto Jom Kipur nazývajú ešte Šabat Šabaton – Sobota sobôt.

Verí sa, že počas sviatku Jom Kipur sa odpúšťajú hriechy proti Bohu. Hriechy proti ľuďom Jom Kipur nevykupuje, kým sa človek nezmieri so všetkými ľuďmi, ktorým ublížil. Preto židovská tradície odporúča začať proces pokánia ešte dlho pred samotným sviatkom. Keď ste vykonali priestupok proti človeku, je potrebné poprosiť ho o odpustenie. Ten, komu bolo ublížené má byť taktiež milostivý, pokiaľ je pokánie úprimné. Avšak človek má nielen poprosiť o odpustenie, ale aj vynahradiť, pokiaľ je to možné, všetku spôsobenú škodu – ako morálnu, tak aj materiálnu.

V čase, keď v Jeruzaleme stál Chrám vo všetkej svojej veľkoleposti a kráse na hore Morija (Chrámova hora) , vážnosť tohto dňa sa sústreďovala v Chráme, v slávnostnej bohoslužbe a prinášaní obetí.

Po tom, čo zahynuli Nádab a Abíhu, ktorí sa pokúsili priniesť svojvoľnú kadidlovú obeť v Svätyni Svätých (3M 10:1-2), boli dané Bohom isté príkazy, ktoré podrobne opisovali podmienky, podľa ktorých mohol veľkňaz vojsť do Svätyne Svätých jediný krát počas roka, na sviatok Jom Kipur, aby tam naplnil prikázanie prinesenia kadidlovej obete pred Archou Zmluvy. Každý, kto porušil tieto zákony, či už sa išlo o veľkňaza alebo o jednoduchého kohena (kňaz), bol tvrdo potrestaný Bohom.

Príprava sa začínala sedem dní pred Dňom Vykúpenia. Celý ten čas veľkňaz nevychádzal za hranice nádvorí Chrámu. Tradícia hovorí, že v noci pred Jom Kipurom veľkňaz nespal a mudrci pred ním čítali knihy Písma.

Očistenie od vlastných hriechov bolo prvým úkonom, ktorý vykonal veľkňaz keď začínal v Chráme službu počas sviatku Jom Kipur. Požiadavkou Jom Kipuru bolo očistenie domu (rodiny) veľkňaza a kňazov formou prinesenia obete. V momente, keď veľkňaz kládol ruky na hlavu obete, vyznával svoje hriechy a prosil o odpustenie za celú rodinu kohenov.

Za svoje hriechy a hriechy kňazov prinášal veľkňaz ako obeť teľa a za hriechy národa jedného z kozlov: „A Áron dá na oboch kozlov losy, jeden los Hospodinovi a druhý los azázelovi.“ (3M 16:8).

Capa na ktorého padol los „pre Hospodina“ kňaz obetoval a jeho krvou pokropil pokrývku Truhly Zmluvy v Svätyni Svätých.

Do Svätyne Svätých mal veľkňaz vojsť v bielom rúchu a nie vo svojich štyroch typických odevných súčastiach (belasé rúcho, zlatý pliešok , náprsník z drahocenných kameňov a efod). Tieto odevy, ktoré mu boli dané pre „slávu a velebnosť“ bolo potrebné nechať vonku. Stav, v ktorom mal veľkňaz vojsť do Svätyne Svätých nepripúšťa ani náznak pocitu pýchy a vlastnej veľkosti pred tvárou Hospodina.

„Ľanovú sukňu svätú si oblečie a ľanové nohavice budú na jeho tele, a opáše sa ľanovým pásom a ľanovým ovojom ovije hlavu; to je sväté rúcho. A umyjúc svoje telo vodou oblečie si ho.“ (3M 16:4) Biely ľanový odev je znak čistoty a svätosti. Taký význam má tento odev všade v Písme: „A jeden zo starcov odpovedal a riekol mi: Kto sú títo oblečení v tom dlhom bielom rúchu a odkiaľ prišli? A ja som mu povedal: Pane, ty vieš. A riekol mi: Toto sú tí, ktorí prišli z toho veľkého súženia a oprali svoje rúcha a zbielili ich v krvi Baránkovej. Preto sú pred trónom Božím a svätoslúžia mu dňom i nocou v jeho chráme, a ten, ktorý sedí na tróne, bude stániť nad nimi.“ (Zjavenie 7:13-15).

Zakaždým, keď veľkňaz vchádzal za oponu v Chráme, ktorá delila Svätyňu od Svätyne Svätých a kde stála Truhla Zmluvy (miesto Božej prítomnosti), nevedel, aký bude jeho osud. Pretože Boh nemusel prijať obeť súvisiacu s Jom Kipurom kvôli nedostatočnej svätosti veľkňaza alebo pre neposlušnosť národa. Preto sa v tento deň pri Chráme zhromažďoval obrovský zástup ľudí, ktorí očakávali, aký bude výsledok bohoslužby. Znakom prijatia obete bolo, keď sa živý veľkňaz objavil pred Chrámom. Keď obeť nebola prijatá, veľkňaz mohol zomrieť a vtedy ho vyťahovali za povraz, ktorý bol priviazaný k jeho nohe. Pretože nikto okrem neho nemal právo vojsť do Svätyne Svätých.

Cap, na ktorého padol los „na vypustenie“, symbolizoval samotného diabla – príčinu a zdroj každého hriechu. Toto potvrdzujú ďalšie predpisy: „Keď potom dokončí pokrývať a tak očisťovať svätyňu od hriechu i celý stán shromaždenia i oltár, bude obetovať živého kozla. A Áron vzloží obe svoje ruky na hlavu živého kozla a bude vyznávať nad ním všetky neprávosti synov Izraelových a všetky ich prestúpenia čo do všetkých ich hriechov a dá ich na hlavu kozla a vyženie ho človekom, ustanoveným na to, na púšť. A kozol ponesie na sebe všetky ich neprávosti do neschodnej zeme. A tedy vyženie kozla na púšť.“ (3M 16:20-11).

Cap s hriechmi celého národa bol posielaný do „neschodnej zeme“ – doslovne „zem rozhodnutia“, zem „súdneho rozsudku“ alebo „zem záhuby“. V súlade s tradíciou sa cap vrhal zo skaly a rozbil sa o kamene.

Zvrhnutie z nebies – to je trest, ktorý sa v súlade s Písmom vykoná nad satanom: „A svrhnutý bol veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satanáš, ktorý zvodí celý svet; svrhnutý bol na zem, a jeho anjeli boli svrhnutí s ním. A počul som veľký hlas na nebi, ktorý hovoril: Teraz sa stalo spasenie a moc a kráľovstvo spasením, mocou a kráľovstvom nášho Boha a vláda vládou jeho Krista, lebo je svrhnutý žalobník našich bratov, ktorý žaloval na nich pred naším Bohom dňom i nocou.“ (Zjavenie 12:9-10)

Je napísané, že satan (diabol) bude nielen zvrhnutý z nebies, ale aj uvrhnutý do priepasti: „A videl som anjela, sostupujúceho s neba, ktorý mal kľúč od priepasti a na svojej ruke veľkú reťaz. A chopil draka, toho starého hada, ktorý je diabol a satan, a poviazal ho na tisíc rokov a vrhnul ho do priepasti a zavrel ho a zapečatil nad ním, aby viac nezvodil národov, dokiaľ by sa nedokonalo tisíc rokov. A potom musí byť prepustený na malý čas.“ (Zjavenie 20:1-3).

Nakoniec je povedané, že zlý duch, „ktorý zvádzal všetky národy“, bude na konci časov uvrhnutý do ohnivého jazera: „A diabol, ktorý ich zvodil, bol uvrhnutý do jazera ohňa a síry, kde je i šelma i falošný prorok, a budú mučení dňom i nocou na veky vekov.“ (Zjavenie 20:10) Vo všetkých týchto prípadoch sú vo vzťahu k satanovi použité slová „hádzať“, „vrhať“, „uvrhnúť“.

Týmto spôsobom posielanie capa do púšte a jeho zhadzovanie zo skaly symbolizovalo zvrhnutie moci satana, očistenie od všetkých hriechov a zničenie dôsledkov všetkých bezzákonných skutkov ľudí, ako dôsledok ich úplného pokánia a úsilia priblížiť sa k Bohu.

Talmud hovorí, že za čias Prvého Chrámu, keď Archa Zmluvy stála vo Svätyni Svätých, Božia prítomnosť bola natoľko citeľná, že sa vyjadrovala v ustavičných zázrakoch, ktoré sa diali v Chráme. Jeden z nich bol spojený s capom, ktorý bol posielaný do púšte. K rohom capa priväzovali kúsok červenej vlny, a keď toto zviera vyvádzali z vrát Chrámového nádvoria, jeden z kohenov trhal tento kúsok srsti na polovice: jednu polovicu vešal nad vrátami a druhú znovu priväzoval k rohom capa. Keď bolo pokánie národa úprimné a z čistého srdca, tak v momente, keď capa zhadzovali zo skaly sa kúsok červenej vlny zavesený nad vrátami stal bielym v súlade s tým, čo je napísané v Izaiášovi 1:18: „... Keby boly vaše hriechy jako šarlát, budú biele jako sneh; keby boly červené jako červec, dvakrát farbený, budú jako vlna.“

Ešte jedno svedectvo o tom, že Boh obeť prijal – zmena farby žiariacej opony (parochet). Táto opona bola hrúbky dlane a bola spletená z rôznofarebných nití. Oddeľovala Svätyňu od Svätyne Svätých.

Talmud a takisto Jozef Flavius a Filón Alexandrijský svedčia o tom, že v čase, keď už Ješua žil na zemi, stávalo sa niečo nezvyčajné: jeden rok bola obeť prijatá a útržok červenej vlny sa stával bielym a v inom roku obeť nebola prijatá a vlnený útržok zostával červený. Toto sa začalo v roku, keď sa Ješua narodil na zemi. Roku 30 nášho letopočtu, keď bol ukrižovaný, zomrel a bol vzkriesený, útržok a opona v Chráme prestali meniť farbu na štyridsať rokov, do zničenia Chrámu v roku 70 nášho letopočtu.

Toto bolo potvrdzované nie v kresťanských alebo mesiánskych zdrojoch, ale v židovských ortodoxných, ktoré neuznali Ješuu. Je zázrak, že tieto fakty sa dostali k nám a nezničili ich rabíni, ktorí stáli proti Ješuovi Mesiášovi. Počas štyridsiatich rokov do momentu zničenia Chrámu Boh ukazoval všetkým, že už viacej neprijíma Chrámovú obeť. Je smutné, že väčšina židovského národa nepochopila, čo je toho hlavnou príčinou: bola prinesená na všetky veky najdokonalejšia obeť Mesiáša Ješuu!

Matúš 27:51 takisto svedčí o tom, že v momente smrti Ješuu sa opona v Chráme roztrhla zhora nadol. Sám Všemohúci Boh týmto ukázal, že On otvoril slobodný prístup k Sebe do nebies.

2575bc3c46612646a6d7eecaf0c6f01d

Na sviatok Jom Kipur v synagógach čítajú knihu proroka Jonáša, kde je zjavená hlavná myšlienka Dňa Vykúpenia: odpustenie tým, ktorí činili pokánie a vrátili sa na správnu cestu. Na príklade pohanského mesta Ninive, o ktorom sa píše v tejto knihe vidno, že Boh odpúšťa, keď vidí srdce činiace úprimné pokánie. Jonáš kázal obyvateľom Ninive, že kvôli ich neprávostiam bude mesto zničené. A všetci obyvatelia, od kráľa do posledného otroka prijali hlas proroka, činili pokánie a tým sa zachránili od Božieho hnevu.

Prvé mesiánske obce pokračovali v slávení tohto sviatku spolu so Židmi. V Skutkoch 27:9 sa hovorí o jesennom pôste a sviatku ako o niečom obvyklom. Veriaci poznali, že keď sa začína pôst, mení sa počasie a smer vetrov. Všedná zmienka o pôste hovorí o tom, že slávenie Jom Kipur bolo zvyčajným každoročným slávením. No slávili ho úplne novým spôsobom: Ješua sa stal obeťou za hriech, Ješua sa stal „kozlom, ktorý bol vypustený“, Ješua sa stal Veľkňazom.

Kalendárny pôst existoval iba jeden pre všetkých Židov, na sviatok Jom Kipur, 25 hodín prísneho zdržania sa od jedla a pitia. Bol povinný, ostatné pôsty – nepovinné. Pohania, ktorí počuli slovo „pôst“ vedeli, že ide o pôst siedmeho mesiaca, pretože všetci tí, ktorí „ctili Boha“ z Grékov, Rimanov, Egypťanov a druhých národov slávili tento sviatok spolu so Židmi a mesiánskymi Židmi.

1005

V Novej Zmluve, v liste Židom (9. a 10. kapitole) je napísané, kým sa stal Ješua pre nás : „Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúceho dobrého, väčším a dokonalejším stánom, nie učineným rukou, to jest nie stánom tohoto stvorenia, ani nie krvou kozlov a teliat, ale svojou vlastnou krvou vošiel raz navždy do svätyne vynajdúc večné vykúpenie. Lebo jestli krv kozlov a býkov a popol jalovice, kropiaci zobecnených, poškvrnených, posväcuje na čistotu tela, o koľko viacej krv Kristova, ktorý skrze večného Ducha obetoval sám seba bezvadného Bohu, očistí vaše svedomie od mŕtvych skutkov, aby ste svätoslúžili živému Bohu.“ (Židom 9:11-14)

  • Ješua sa stal obeťou a kozlom vypustenia, na ktorého položil Boh hriechy celého Izraela: „My všetci sme zblúdili jako ovce; každý z nás sme sa obrátili na svoju vlastnú cestu, a Hospodin uvalil na neho neprávosť všetkých nás.“ (Iz 53:6).
  • Ješua sa stal pre nás Veľkňazom, nebeským Príhovorcom pred Otcom. Ješua sa zjavil živý svojim učeníkom a tým im dal poznať, že Jeho obeť je prijatá Bohom. On je Veľkňaz na spôsob Melchisedecha, Kráľ pravdy, spravodlivosti, pokoja (Žalm 110:4, Židom 7:11-22). Náš Veľkňaz vošiel do Svätyne Svätých a navždy ju otvoril pre Božie deti. A každý deň môžeme sláviť deň vykúpenia, vchádzať do tejto milosti, ktorá ničí všetky diabolské okovy a svetské putá.
  • Ješua je obeťou, ktorá má silu nielen prikrývať naše hriechy, ale aj meniť našu hriešnu prirodzenosť na spravodlivú: „Lebo jednou obeťou zdokonalil navždy tých, ktorí sa posväcujú.“ (Židom 10:14) Preto Jom Kipur je pre Božie deti sviatkom oslobodenia a posvätenia! A naše oslobodenie je pre radosť pred Bohom a pre službu Bohu!

Для комментирования зарегистрируйтесь через соцсети:

Добавить комментарий


Защитный код
Обновить



© kemokiev.org –  сайт Киевской еврейской мессианской общины 2000-2017
При использовании материалов сайта гиперссылка на kemokiev.org обязательна
Мнение редакции может не совпадать с мнением авторов